Povinná deľba rodičovskej dovolenky aj v Českej republike?

Foto: photostock / FreeDigitalPhotos.net

Hovorkyňa tieňovej vlády ČSSD pre ľudské práva a rodinu Michaela Marksová-Tominová však upozorňuje, že nejde o konečnú podobu návrhu, ale skôr sa autorky Desatora usilovali o vyvolanie diskusie na túto tému a ich zámerom bolo presvedčiť verejnosť, že problematiku rodičovskej dovolenky a zlaďovania práce a rodiny je potrebné riešiť. Preto odmieta búrlivé reakcie niektorých oponentov, ktorí návrh prirovnávajú k sociálnemu inžinierstvu, odmietajú zasahovanie štátu do súkromného života rodiny alebo sa odvolávajú na ohrozenie rodinných príjmov v dôsledku takéhoto zákona.

Návrh zatiaľ neobsahuje presný popis, ako by táto deľba medzi matky a otcov prebiehala, Česká republika by sa však mohla inšpirovať krajinami, kde podobný systém už dlhodobo funguje (napr. Nemecko, Švédsko). Hlavným zámerom autoriek je dosiahnutie zmenšenia diskriminácie matiek na trhu práce a tiež zlepšenie a prehĺbenie vzťahu medzi otcom a dieťaťom.

Návrh Oranžového klubu obsahuje celkovo 10 bodov, ďalšie sa týkali napr. odstránenia mzdových rozdielov medzi ženami a mužmi, podpory zamestnávateľov, aby umožňovali matkám malých detí flexibilné úväzky, alebo podpory verejných zariadení starostlivosti o predškolské deti.

Hlavné protiargumenty oponentov a oponentiek návrhu odhaľujú pretrvávajúce stereotypné predstavy v českej spoločnosti. Hovorí sa o „prirodzenosti“ rodiny, ktorá je založená na asymetrických gendrových vzťahoch, o „tradičnej deľbe práce“ medzi pohlaviami a pod. Argumentujúci a argumentujúce si často neuvedomujú, že tieto koncepty by už v dnešnej spoločnosti, ktorá sa aspoň oficiálne usiluje o rovnosť príležitostí, ak už nie o gendrovú rovnosť, nemali byť dominantnými.

„Tradičná“ rodina, rovnako ako deľba práce medzi pohlaviami, je dôsledkom istého historického, ekonomického a politického vývoja a nie biologickou „prirodzenou“ danosťou. Neexistuje nejaká konštantná podoba rodiny či deľby práce, existujú však alternatívy, ktoré ale môžu priniesť stratu istých výhod a privilégií pre doposiaľ zvýhodnenú skupinu obyvateľstva.

Argumentom odporujúcim vyššie uvedeným stereotypným predstavám môže byť uvedomenie si toho, že dieťa nepotrebuje „predovšetkým“ matku, ale potrebuje mať zdravý vzťah s oboma svojimi rodičmi. Keďže zástancovia „tradičnej“ rodiny často argumentujú potrebnosťou „mužského“ a „ženského“ vzoru pre zdravý vývin dieťaťa, mali by logicky podporiť aj starostlivosť otca o malé dieťa.

Otcovia sú však naopak stále menej zapájaní nielen do výchovy dieťaťa, ale celkovo do chodu rodiny, pričom hlavným dôvodom nie je nezáujem samotných mužov, ale príčinou sú najmä prekážky, ktoré im kladie do cesty organizácia spoločnosti. A nie sú to len prekážky finančné, ale aj prekážky emocionálne, kedy muž, ktorý sa odhodlá nastúpiť na rodičovskú dovolenku, často čelí strate prestíže v práci, finančnému podhodnoteniu a spoločenskému posmechu. Povinná deľba starostlivosti by tak mohla napomôcť k tomu, aby otcovská starostlivosť stratila nižší spoločenský status a stala sa prijímanou a bežnou praxou v spoločnosti.

Oponenti tiež argumentujú ekonomickou záťažou, ktorý by zákon priniesol rodinám, keďže na rodičovskú by musel nastúpiť aj člen rodiny s vyšším príjmom. Protiargumentujúci si ale neuvedomujú, že spoločnosť vytvorila akýsi bludný kruh rodičovskej dovolenky, ktorý má v konečnom dôsledku významné diskriminačné dopady na ženy. Žena zarába s väčšou pravdepodobnosťou menej ako muž v dôsledku platovej nerovnosti, ktorá pretrváva v spoločnosti. Tá je ale spôsobená najmä tým, že žena s veľkou pravdepodobnosťou nastúpi na rodičovskú dovolenku a tým pádom je menej atraktívnou adeptkou na lepšie platené pozície, aj keď jej schopnosti môžu byť dostatočné či aj vyššie ako u mužských kandidátov. Takto vzniká bludný kruh platovej nerovnosti, z ktorého sa vlastnými silami takmer nedá vymaniť.

Problematický bodom návrhu je tiež fakt, že by malo ísť o povinnosť a práve toto sa stretlo asi s najväčším odporom verejnosti. Vyhrotené emócie sú však v tomto prípade neopodstatnené, keďže otcovia sa rozhodne nemusia obávať prípadných sankcií, nikto sa im nevyhráža pokutami či väzením. V prípade odmietnutia striedania rodičovskej dovolenky by podľa vzoru švédskych, islandských a iných zákonov došlo maximálne ku skráteniu dĺžky rodičovskej či k zníženiu rodičovského príspevku.

Autorkám Desatora sa podarilo naštartovať diskusiu, ktorá je významným krokom k otvoreniu priestoru pre podobné návrhy aj do budúcnosti. Aj napriek veľkému množstvu protiargumentov a počiatočnému nesúhlasu sa objavilo aj mnoho podporujúcich názorov, ktoré tak sľubujú možné zlepšenie v oblasti zlaďovania pracovného a súkromného života žien.

Diskusia je len na svojom začiatku a okrem uvedenej formy striedania rodičovskej dovolenky existujú aj rôzne iné varianty, ktoré môžu byť prediskutované a ktorými sa dá inšpirovať. Napríklad vo Francúzsku či v Británii majú muži možnosť vybrať si tzv. otcovské voľno, ktoré má slúžiť na pomoc partnerke s malým dieťaťom.

Návrh priniesol ohrozenie statusu quo českej spoločnosti a práve preto sa stretol s tak emotívnymi reakciami. Žiadna zmena sa však nedeje pokojne, ak narúša „tradičný“ chod spoločnosti. Ak sa však spoločnosť chce vyvíjať, občas je nutné prijať zmenu aj napriek tomu, že nie všetci obyvatelia a obyvateľky s ňou budú spokojní, a že politická strana možno príde o niektorých svojich voličov.

***