V španielskej politike feminizmus nie je nadávka

MDŽ 2015 ve Valladolidu. Foto: Izquierda Unida Valladolid

Na Slovensku a v Česku sa o feminizme v politike nehovorí. Zatiaľ. Feminizmus je u nás vnímaný pomerne negatívne, a tak sa o ňom vo verejnej sfére debata veľmi nevedie. V Španielsku sa však nájdu politické osobnosti, ktoré vyšli z tejto komfortnej zóny a tému feminizmu otvorili, pretože veria, že môže spoločnosti priniesť pozitívnu zmenu.

Alberto Garzón, líder španielskej ľavicovej strany Izquierda Unida (momentálne súčasťou strany Unidos Podemos) už niekoľko rokov aktívne bojuje za práva žien a za rodovú rovnosť. Negatíva heteropatriarchátu, genderovo podmienené násilie, nerovné platové ohodnotenie žien a mužov, použitie rodovo citlivého jazyka – toto všetko zaujíma Garzóna, ktorý sa verejne nazýva feministom: „Násilie na ženách je páchané mužmi, pretože evidentne žijeme v patriarchálnom systéme, kde je útlak ženy zo strany muža nie len psychologický a fyzický, ale aj sexuálny, ako napríklad sexuálne obťažovanie. Je dokonca vpísaný v jazyku samotnom. A ak sa bavíme o vzdelávaní, človek sa musí pozastaviť nad tým, že každý tretí mladý človek považuje za normálne, ba dokonca správne, že partner kontroluje súkromné správy a telefonické rozhovory svojich partneriek. Tento typ problémov je vpísaný v kultúrnom prvku ktorým je patriarchát. A preto musíme podstúpiť proces, ktorý pre začiatok uzná, že existuje útlak žien zo strany mužov.“

Tieto úryvky z prejavu nie sú Garzónovym „výlevom“ na Facebooku alebo politickom stretnutí. Jedná sa o prejav, ktorý predniesol v prime time vo verejnoprávnej televízii Televisión Española v decembri v roku 2015, niekoľko dní pred voľbami do parlamentu. Reakcie ľudí na sociálnych sieťach boli rôznorodé: niektorí ho zhadzovali a odmietali, že by niečo také mohla byť pravda, iní ho zase chválili a tvrdili, že zostali bez slov po tomto prejave „à la Simone de Beauvoir“. No a našlo sa aj zopár takých, ktorí tento prejav považovali za „trápny pokus o získanie volebných hlasov“. Svet by bol asi celkom iný, keby politické osobnosti chceli používať feminizmus na to, aby získali viac hlasov, ale myslím, že v takom štádiu ešte nie sme ani my, ani Španielsko. Napriek kritike a možným negatívnym následkom sa však v španielskej politike nájde ešte zopár osobností akou je Alberto Garzón, ktoré majú odvahu verejne sa nazývať feministkami a feministami.

Za feminizmus a najmä za prítomnosť žien v politike a vo verejnom priestore bojujú aj primátorka Barcelony Ada Colau a primátorka Madridu Manuela Carmena, ktorá v októbri 2016 podporila iniciatívu pod názvom „Niñas al poder” (Dievčatá k moci). V rámci nej prenechala riadenie radnice na jeden deň mladému dievčaťu, aby zdôraznila dôležitosť dievčat a žien vo verejnom priestore. Rovnako aj Ada Colau bojuje za vyšší počet žien v politickej sfére, neustále zmieňuje potrebu feminizmu a tzv. feminizovania verejnej sféry. Apeluje tiež na to, aby sa venovala väčšia časť štátneho rozpočtu na boj za rodovú rovnosť a proti rodovo podmienenému násiliu. Pokračovať v zozname by sme mohli Feministickou stranou Španielska (PFE), ktorá vznikla v roku 1975 a v roku 2015 sa spojila so stranou Izquierda Unida, ďalej s členmi a členkami samotnej strany Izquierda Unida, a s niektorými osobnosťami strany Unidos Podemos ako Rita Maestre či Íñigo Errejón.

Prečo sa v Španielsku o feminizme hovorí viac než u nás? Cestičku všetkým týmto politickým osobnostiam čiastočne vyšliapali pozoruhodné reformy, ktoré zviditeľnili problémy rodovej nerovnosti v období pred krízou. Premiér José Luis Rodríguez Zapatero sa po vypuknutí ekonomickej krízy stal veľmi nepopulárnym politikom. Avšak v období politickej a ekonomickej stability Španielska v rokoch 2004 – 2007 prijal mnoho progresívnych sociálnych reforiem, ako napríklad legalizáciu manželstva párov rovnakého pohlavia. V oblasti rodovej rovnosti určite stojí za zmienku vytvorenie Súdu pre násilie na ženách (Juzgado de Violencia sobre la Mujer) kvôli alarmujúcim počtom žien trpiacich násilím zo strany mužov, či schválenie Zákona o rovnosti (Ley de Igualdad), ktorý udával povinnosť všetkým politickým stranám uviesť na volebnej listine minimálne 40 % žien a vo verejných súťažiach zvýhodňoval firmy s vyváženým počtom zamestnancov a zamestnankýň. Ďalšími opatreniami boli modifikácia Zákona o potrate, či vytvorenie tzv. expresného rozvodu, t.j. rozvodu bez udania dôvodu a bez predchádzajúceho odlúčenia.

Momentálna situácia v Španielsku ale stále nie je ani zďaleka ideálna. Počet žien trpiacich násilím je bohužiaľ relatívne vysoký a veľmi alarmujúci, naďalej tu existuje rozdiel 15 % v platoch žien a mužov, pouličné sexistické pokrikovanie po okoloidúcich je často každodennou realitou, a feministky a feministi sú mnohokrát posmešne označovaní ako „feminazi“ (vysvetľovať asi netreba). Jedná sa totiž o krajinu so silnou machistickou tradíciou, ktorú výrazne podnecoval aj frankistický režim až do roku 1975. Koniec koncov slovo machizmus začína svoj etymologický vývoj v španielčine (macho = samec).

Na druhej strane sa však španielske odborníčky a odborníci na rodovú nerovnosť domnievajú, že Španielsko je jednou z krajín, kde sa týmto problémom venuje najviac pozornosti na inštitucionálnej úrovni. Významné periodiká poukazujú na sexizmus – El Mundo v marci 2016 zrealizoval verejné hlasovanie o najmachistickejšiu reklamu podobné českej anticene Sexistické prasátečko, a El Diario vyzýva ľudí k publikovaniu tzv. mikromachizmov, ktoré v bežnom živote zažívajú, rovnako ako česká stránka sexismy.cz. Odborníčky a odborníci systematicky vzdelávajú 40 % mladých ľudí v školskom veku v témach genderovo podmieneného násilia s cieľom zvyšovať citlivosť na genderovo nekorektné správanie. A témam rodovej rovnosti sa nevyhýba dokonca ani verejnoprávna televízia.

No a nakoniec slovo „feminizmus“ –napriek stálej kritike a posmechu– v Španielsku už nie je tak stigmatizované ako u nás. Počas mojich študijných a výletných pobytov v Španielsku sa zvyčajne pohybujem v podobných kruhoch ako v Brne, teda najmä medzi študentmi a medzi ľuďmi, ktorí sa angažujú vo verejnom živote a zaujímajú sa o politické dianie. Moja skúsenosť je, že v porovnaní s Českom sa za feministov a feministky označuje veľké množstvo mužov a žien, ktorých som stretla.

Mnohým z nich sa možno ešte koncom 90. rokov témy rodovej rovnosti nezdali zaujímavé, alebo potrebné, ba dokonca feminizmus odsudzovali. Avšak keď sa vo verejnom priestore začali objavovať ľudia ako Manuela Carmena alebo Alberto Garzón, niektorí svoj postoj prehodnotili. Dôvodom bolo, že už dlhšie sledovali ideály rovnosti, za ktoré Garzón, Carmena a iní bojovali, no a keď sa k tomu pridali témy feminizmu, mnohí voliči a voličky pochopili, že je v tejto oblasti ešte stále čo zlepšovať a feminizmu sa prestali strániť. Na druhej strane, čím viac sa spoločnosť otvárala týmto myšlienkam, úmerne stúpol aj záujem médií o rodovú rovnosť a väčší pozor si museli dať aj ostatné politické osobnosti, ktoré si už v dnešnej dobe nemôžu dovoliť genderovú nekorektnosť, pretože španielska spoločnosť je voči týmto témam o trochu citlivejšia než pred rokmi.

Carmena, Garzón, Colau, Errejón… Oni všetci sú dôkazom toho, že pozitívna spoločenská zmena môže prísť aj „zhora“, a to aj v zdanlivo nepopulárnych témach. Treba len nabrať odvahu a myslieť to vážne.

***