„Adam v deliriu jako neurotická Eva“

Jakubowska-Fijałkowska, Genowefa. 2011. Něžný nůž. Ostrava: Protimluv. Preklad: Lenka Daňhelová.

Recenzovaná kniha je výberom z troch básnických zbierok poľskej autorky (nar. 1946), ktorá debutovala v r. 1972 v literárnom časopise Odra.

Konkrétne ide o verše z kníh Pochylenie (Nachýlení, 2002), Czuły nóż (Něžný nůž, 2006) a Ostateczny smak truskawek (Konečná chuť jahod, 2009), pričom najväčšie zastúpenie má vo výbere druhá menovaná zbierka. Jej názov zároveň relatívne presne vystihuje poetiku autorkiných veršov. Nie však v očakávanom zmysle oxymoronu. Nôž, rezanie (v prenesenom zmysle) sa totiž napriek svojej vonkajšej prevahe snúbia s istou formou nežnosti a hlavne s empatickou účasťou na živote – svojom aj iných.

Čítame tak verše, ktoré nekompromisne režú do živého, pokiaľ ide o medziľudské vzťahy („až tě šlak / konečně už / trefí // zemřel // milovaný / blahé paměti // pohroužena / v hluboký žal“, s. 24), súčasnú sociálnu („propil jsi // ženu / dítě // děláš modela / na www“, s. 39) aj rodovo príznakovú („jez ženo // Kriste // rveš vlasy (…) roztáhni nohy // musíš rodit“, s. 38; „neplač // rodila jsi // k čemu ti je / děložní hrdlo“, s. 58) realitu.

Máme pred sebou básne, ktoré demýtizujú (no nepopierajú) náboženské hodnoty, resp. básne, ktoré snímajú pomyselného Boha z oltára, aby mu ukázali súčasnú realitu: „děkuji Pane / za plackovité plešatení // neudržení moči / strukturální fondy // zaskoč někdy do Evropy // v létě // nedej Bože / aby sis / ve studených katedrálách // měchýř nachladil“ (s. 47).

Autorka priebežne využíva náboženské „rekvizity“ či biblické alúzie, aby o to ostrejšie (ani nie kontrastne, ako skôr simultánne) nasvietila dezilúziu, ktorá sa v ich (falošnom?) jagote zaskvie naplno, a to nielen počas oficiálnych sviatkov: „palmové větvičky / vajíčka natvrdo // Velikonoce // ráno zmrtvýchvstání // potom / ‚Na jih odjinud‘ / Ch. Bukowského // a je po svátcích“ (s. 9). Texty demaskujú aj iné náhradné či pomocné mechanizmy, ktorými sa človek snaží riešiť svoje problémy, vrátane psychologických ambulancií: „paní psycholožka / nezvládá // sbírá do gumičky / mastné vlasy“ (s. 49).

Napohľad akoby nebolo v autorkinej verzii bezútešnej reality miesto pre pozitívne javy či emócie. Jakubowska-Fijałkowska občas (pre ňu typicky priamočiaro, resp. akoby mimochodom) sprostredkúva akési statické zábery medzi životom a smrťou: „postavili / dům // dostala / mrtvičku // nechodí // ani v domě / ani na zahradě“ (s. 30). Smrť je nielen budúcou istotou („modli se / horoucně // přijde / smrt // krásná jako oči koní“, s. 34), ale aj paralelnou prítomnosťou: „rozpadávají se kosti // už ani / nespíš“ (s. 33).

Ešte aj tradičný obraz rodiny, poskytujúcej zvyčajne útočisko, je rozložený do mozaiky autentických črepov, zrkadliacich chradnúceho otca („otec // ve vršku / pyžama // v mokré pemprsce“, s.41), bezvládnu (s. 27) či mŕtvu matku: „mámo (…) od doby / co jsi / v zemi // nemá význam // jaro“ (s. 45). S tým korešponduje drsné vykreslenie rodinného násilia, ktoré je podané s pre autorku príznačným sarkazmom: „dcerku znásilňuje / tvůj muž / nechápeš // ve dne / jsi jako náměsíčná (…) s dcerkou je to lepší // po terapii / kreslí / oblečené panenky“ (s. 11).

Jakubowska-Fijałkowska síce často narába s iróniou, len výnimočne v nás však vyvolá (akokoľvek zdesený, predsa len) úškrn. Pri čítaní knihy potom takmer nepociťujeme uvoľnenie či oslobodzujúci nadhľad, ktoré (seba)iróniu zvyčajne sprevádzajú. Namiesto toho sme s autorským subjektom neustále vnorení do (napriek konkrétnym reáliám akoby bezčasového) univerza – tu a teraz, a predsa mimo: najmä istôt.

A predsa veršami prebleskujú reálne (!) okamihy naznačenej ľudskej účasti, nehy a porozumenia: „umýváš ženu / celá se chvěje // oblíkáš / celá spí // nad břehem / svojí krve“ (s. 21), hoci sú v zhode s autorkinou poetikou problematizované. Napr. aj reflektovaním voľby medzi „ňou a ňou“, ako je to v básni, v ktorej sa typický a dodnes najmä pre ženy platný konflikt „dieťa verzus kariéra“ napája na tému opatrovania starnúcej matky, totožnou tu v istom zmysle s dieťaťom: „pianistka // vkladá / matce // lžičku / do úst // úzko je / z té lásky // matka // nebo klavír“ (s. 27).

Ďalším typickým prvkom autorkinho textovania je (nielen) verbálna brutalita: „kolikrát je možné / otevírat žily // protože slunce / se opožďuje / s červení“ (s. 8); „sama na sobě / provádíš // řez“ (s. 22), prípadne: „štěňata topíš / v cínovém kyblíku“ (s. 23). S tou chvíľami súzvučia (zväčša funkčné a zamýšľaný efekt – napr. bezvýchodiskovosti – násobiace) vulgarizmy: „seru / na tvoji depresi // jsem unavená / jako kurva“ (s. 56).

Aj tam, kde sa básnická výpoveď nesie v napohľad pokojnom a vecnom tóne, zvyčajne registrujeme obtierajúci sa marazmus či desivosť prameniacu okrem iného v rôznych zdrojoch ohrozenia vrátane nás samých: „mlhy / rozevírají úsvit // krásnějí ženy // nemocné rakovinou prsu“ (s. 10).  Napriek silnému emocionálnemu zasahovaniu čitateľa a čitateľky, verše sa vyznačujú nielen kvantitatívnym (krátky rozsah básní), ale aj poetologickým minimalizmom.

Jazyk tejto poetky je triezvy a nepatetický, a pritom pocitovo silný, čo je výsledkom práve aj kontrastného a vzájomne sa zintenzívňujúceho podmieňovania tematickej a myšlienkovej ťaživosti a jej zväčša strohého, (p)opisného či  imperatívneho (nielen v zmysle gramatického spôsobu), a predsa často obrazného, až slávnostného podania: „tak se spolu / trápí // s ním // proleženiny se rozlézají // světlo oslepuje // stéká / zlatá moč // po dni // růženoc“ (s. 19).

Autorka síce často  pomenúva javy priamo, zdanlivo paradoxne však necháva relatívne veľký priestor i na naše dotvorenie prázdnych sémantických bodov. Medzi prísnymi riadkami tak tušíme trhliny nedopovedaného, ktoré prešívame vlastnými asociačnými a konotačnými niťami: „stará žena / starý pes // nezasypávej / zemí // neházej / do ohně // nebeští krkavci / rozklovají“ (s. 26).

Autorka ironizuje aj tradičný obraz básnika („matka básníka // vstává s bolestí v kříži // básník / dlouho spí // má sen // o matce / od kříže“, s. 20), resp. „básnictva“: „já to jebu / takhle to nemělo být // chtěl jsem být / tragickým básníkem“ (s. 52).

Svojimi horizontálnymi, o každodennosť opretými veršami, sťahujúcimi si vertikálne modly k sebe namiesto lezenia tam, kde je zvyčajne prázdno či neskoro, presvedčivo dokazuje, že poetka sa nepotrebuje upotene šplhať na „Parnas“ ani ostentatívne zostupovať do (pseudo)trýznivých „pekiel“, aby písala umelecky hodnotnú poéziu.

 ***