Nové české krimi: osamelý Vlk a “šílená feministka”

Dožene i seriálový Vlk "šílenou feministku"? Ilustrační foto: John & Karen Hollingsworth / Wikimedia Commons

V roku 2009 natočil komédiu Muži v říji, o dva roky neskôr zaujímavú „rodinnú drámu” Rodina je základ státu.  3. februára tohto roku mal na Českej televízii premiéru Sedláčkov ďalší film s provokatívnym názvom Ženy, které nenávidí muže.

Televízia film propaguje ako „[N]apínavé kriminální drama o souboji tvrdého policisty s rafinovanou a brutální mstitelkou. Nemilosrdná detektivka režiséra Roberta Sedláčka v hlavní roli s Jiřím Langmajerem.“ Osobne ale film čítam inak.

Diváčkam a divákom v mysliach hneď vyskočí názov severského trileru a jeho (aspoň sa tak často tvrdí) feministická hrdinka, a tak sa môžu pýtať, o čom teda nový film z produkcie Českej televízie vôbec má byť. Je za ním nejaká potreba symetrie? Patria k „mužom, ktorí nenávidia ženy“ aj „ženy, ktoré nenávidia mužov“? Ženy v Sedláčkovom filme však nie sú hlavnými hrdinkami, sú motivátorkami deja a aktérkami viac v pozadí. K slovu sa dostáva pridusená maskulinita, ktorá v každodennom prežívaní naráža na svoje možnosti.

Jiřímu Langmajerovi v hlavnej roli detektíva Davida Vlka by síce bolo možné vyčítať istú strojenosť – jeho tichší a priškripnutý hlas až príliš tvaruje charakter nezlomného kriminalistu. Zároveň sa však zdá, že Vlk – ako referuje aj jeho meno – od takejto typovej postavy poodstupuje. Chcel by ňou byť, a potom, čo je zavraždená žena, s ktorou rozbieha vzťah, ňou napokon aj je. Ale zároveň má aj bývalú manželku a malú dcéru, v kontakte s ktorou je vlastne dosť nemožný, a to (a nielen to) jeho jednoznačný a drsniacky obraz rozrušuje.

Vo filme sú však dve navzájom súvisiace scény, ktoré sú pre feministickú diváčku či diváka zaujímavé.

Prvá scéna: Počas tlačovej konferencie polície o prípade sériových vrážd prichádza na krátku, ale hlasnú, výmenu o feminizme.

Novinárka: A jaký má [páchateľka] asi motiv?

Mjr. Gabrielová: Pravděpodobně se mstí mužům. Mužům jako pokolení. Možná se zklamala v nějakém vztahu nebo ji nějaký muž hluboce ponížil, ublížil jí.

Novinár: Šílená feministka?

David Vlk: Není každá feministka tak trochu šílená?

[Smiech novinárov – zdá sa, že novinárok nie. Pauza.]

David Vlk: Je to nemocná ubožačka, nekontroluje to rozumem, a proto ji taky dostaneme.

Novinár: Takže můžeme napsat – „žena, která nenávidí muže“?

David Vlk: Jestli potřebujete titulek, může být.

V záverečnej konfrontácii medzi páchateľkou vrážd a Davidom Vlkom je tento antifeministický výpad a aj ďalšie poníženie páchateľky („je to nemocná ubožačka“) detektívovi objasnené ako zámienka, dôvod, prečo je aj detektív jedným z mužov hodných páchateľkinej nenávisti (a teda aj smrti).

Motivácia páchateľky v scenári, žiaľ, nie je podľa môjho názoru veľmi presvedčivá. Jej telefonáty na anonymnú policajnú linku, v ktorých vyhlasuje, že za znásilňovanie žien si muži zaslúžia smrť, nie sú nijako prepojené s len v hrubých črtách naznačeným príbehom páchateľky – „nevesty“, ktorej svadbu jej bývalý partner dva dni pred konaním zrušil. Je to trochu ako z červenej knižnice alebo z gotického románu – zrušená svadba a pomsta. A je to trochu ako z Mužov, ktorí nenávidia ženy – násilie páchané na ženách a… pomsta. Možno si tvorcovia uvedomovali, že ani jeden, ani druhý motív bez ďalšieho rozvíjania nie sú dostatočne silné. Na druhej strane ale jeden z druhého ani nevyplývajú, ani sa logicky neposilňujú. (A istú logiku premýšľania a konania páchateľky očakávam.)

A druhá, predposledná scéna filmu: Detektív Vlk v nej bilancuje možnosti, ktoré oproti nemu sediacej páchateľke vrážd, so zbraňou v ruke, zostávajú. Ona (bezmenná „nevesta“, ktorá v záverečných titulkoch dostáva meno Linda Fibrichová) si pokladá zbraň pod bradu a zastrelí sa. Tento konzekvencionalistický akt by bolo možné považovať za náležitý, presvedčivý a silný. Všetky tieto jeho želané charakteristiky sú však oslabené nedostatočnou kresbou páchateľky. To ma ako priaznivkyňu či už žijúcich alebo fiktívnych žien, ktoré veci berú vážne a sú pripravené niesť následky svojho konania, mrzelo.

Pravdepodobne tieto nedostatky inak dobrého filmu  súvisia s jeho žánrom a uchopením tohto žánru. Ako som uviedla, pozornosti sa dostáva mužským postavám (proti čomu nemám námietky). Aby ale mohlo vo filme existovať aspoň aké také napätie a neistota ohľadom toho, ktorá spomedzi ženských postáv je páchateľkou, museli by byť všetky ženské postavy podstatne viac rozpracované. Inak je názov filmu nafúknutý a prečože to ženy nenávidia mužov sa vlastne nedozvedáme.

***

Ženy, které nenávidí muže. Réžia: Robert Sedláček. Česká televize 2012. 75 min.