Zuska Kepplová: „Nadhodila som do diskusie zopár horúcich tém“

Rozhovor so Zuzkou viedla Lenka Krištofová. Jeho pôvodná verzia sa ocitla na webovej stránke feministky.sk. Jedna z otázok, ktorá sa vtedy otvorila, by sa dala formulovať aj ako – „Čo je to vôbec za nápad, snažiť sa dostať feministické veci do mainstreamu?“

LK: Dá sa podľa teba niečo meniť zvnútra takého špecifického priestoru, akým sú hlavnoprúdové časopisy? Je lepšou stratégiou narúšať priestor, ktorý často reprodukuje rodové stereotypy, zvonku napríklad dôslednou ignoráciou? Alebo sa dá doňho feministicky korektne vstupovať?

Zuska: Používaš výraz „feministicky korektne vstupovať“, nad ktorým sa musím pozastaviť. Neverím na dobrý a zlý feminizmus. Feminizmus je aj súčasťou hlavného prúdu. Časopisy pre ženy pracujú s myšlienkami feminizmu. Čo by povedala Luce Irigaray napríklad na také Zakázané strany, ktoré sú súčasťou Evy (pozn. lifestylový mesačník pre ženy)? Priestor pre pestovanie ženskej sexuality, telesnosti a túžby je presne to, o čom Irigaray či Cixous hovoria. Je diskutabilné, akú formu to nabralo v ženských časopisoch. Samozrejme, feminizmus lifestylových ženských médií je iný ako vo FEME alebo na feministky.sk. Lepšie sa cítim v týchto médiách. Možno ani tam nás nespája jeden spoločný projekt, ale určite sme si názorovo a skúsenostne bližšie. Vnímam ich nekompromisný postoj, záujem o kritický dialóg a systematickú prácu s problematikou feminizmu a rodu.

LK: Buchty švabachom sú vo finále prestížneho literárneho ocenenia za pôvodnú prozaickú tvorbu Anasoft litera. Si v podstate súčasťou serióznej literatúry. Píšeš aj na blogy alebo ziny? Zaujíma ma to preto, lebo je to tiež priestor, ktorý je dôležitý pre rôzne skupiny v odpore, ale z hľadiska dominantnej literatúry je to stále len „padlý“ priestor.  

Zuska: Debut aj doktorandské štúdium mi otvorili väčšie možnosti spolupracovať s médiami. Momentálne píšem rubriku do „časopisu pre literatúru a umeleckú komunikáciu“ Romboid. Po krátkom váhaní sme ju nazvali Kompas. Zdá sa, že v mesačných príspevkoch sa ešte „vypisujem“ z tém, ktoré som otvorila v debute. Zaujímajú ma medzikultúrne zážitky, nové prostredie, pohyb, jazyky… také tie malé poetické traumy, z ktorých sa veľa učíme. Tiež som začala prispievať na kritický portál jetotak.sk. Zaujal ma hlavne preto, lebo poskytuje priestor pre analytickejšie texty a pre súčasné témy. Písala som tam napríklad o bratislavskom Pride alebo o Pussy Riot. Celkom iný formát mi ponúkla Pravda: mesačne budem písať stĺpčeky. Ešte bojujem s tým, čo unesie priestor 1 700 znakov. Čoraz viac si však uvedomujem, že je toho veľa a že musím veci filtrovať. Inak si rozbijem pozornosť a nápady rozmením na drobné. Preto sa nechystám blogovať a odbúrala som sociálne siete. Je to riskantný krok, ktorým sa vraj pripravujem o celý jeden rozmer komunikácie a o najúčinnejší prístup ku klebetám.

LK: V recenziách na Buchty sa hovorilo hlavne o tom, že si priniesla témy, ktoré sú blízke dnešnej generácii a v literatúre chýbali. Spracovávala si ich cielene? Podrývaš písaním aj rigidný rodový poriadok?

Zuska: V Buchtách ma zaujímal rod, rasa, sexualita, trieda, etnicita, migrácia, akadémia… To všetko však podprahovo a skúsenostne. Bolo v tom až primálo kalkulu a priveľa úprimnosti. Chcela som prostredníctvom knihy rozmýšľať o skupine ľudí s post-socialistickou skúsenosťou a skúsenosťou s prácou a štúdiom v zahraničí. Veľa ľudí, hlavne mojich rovesníkov a rovesníčok, sa v nej spoznalo. Napríklad obiehať reštaurácie v silonkách, alebo hľadať si prácu na stavbe znamená pre decká zo školských lavíc inú skúsenosť s rodom. Poviedka Pretože ma priťahujete, ktorá jemne tematizuje prostredie naplnené ťažobou z obťažovania, bola uverejnená v zborníku pražskej neziskovky Gender Studies. Práve kategória rodu a úsilie feministických aktivistiek napomáhajú pomenovávaniu skúseností, ktoré sa inak javia ako niečo nejasne nepríjemné a neuchopiteľné, ako téma na šuškanie. V mojej knihe som nič neriešila, nenavrhovala, ne-happy-endovala. Zúčastnila som sa ňou však na opísaní spoločnej skúsenosti. Zopár ľudí som tým naštvala, alebo sklamala. Mali potrebu moje postavy súdiť, hovoriť o morálke, o politickej perspektíve, ktorú táto kniha vraj zaujala. Zdá sa, že som nadhodila do diskusie pár horúcich tém.

LK: Možno je to len náhoda, ale v poslednom období čitateľov a čitateľky zaujalo viacero autoriek, ktoré vyšli práve u tvojho vydavateľa. Akoby aspoň jeden vydavateľský priestor bol pomerne rodovo demokratický… Majú to spisovateľky na Slovensku náročné?

Zuska: Na jednej čítačke skupinke mladých autoriek novinárka dobromyseľne poradila, aby sa nezabudli venovať aj svojmu „poslaniu“ – rodine. To bola scénka ako z 19. storočia, na ktorej som sa musela zasmiať. Som rada, že si dnes nemusím lepiť fúzy a vystupovať pod mužským pseudonymom, aby som mohla písať. Zároveň sú mladé spisovateľky naďalej pod prísnym dohľadom verejnosti. O to viac však môžu prekvapiť. A to sa podľa mňa práve teraz na Slovensku aj deje. Súhlasím s minuloročnou víťazkou Anasoft litery, Monikou Kompaníkovou, že autorky sú momentálne na Slovensku zaujímavejšie. Keď som si prečítala Mykať kostlivcami od Petra Macsovského, mala som chuť kričať: „Preboha, pozri sa okolo seba! Vykašli sa na text, ktorý je len priemetom tvojho ega a prestaň sa motať v kútoch svojej duše a vymetať odtiaľ nepodstatnosti!“. Kniha sa mi nakoniec páčila, ale zároveň som získala pocit, že ženské písanie je empatické a viac otvorené spoločne pociťovaným problémom. Počúva hlasy zvonka, nielen echo vlastného ega tlčúceho na bubon postmoderny.

foto 2x: Anasoft Litera

LK: V deväťdesiatych rokoch u nás vznikol Klub slovenských prozaičiek Femina, ktorý zakladala aj feministická filozofka, spisovateľka Etela Farkašová. Jeho cieľom bola vzájomná podpora a celková kultivácia literárneho priestoru tak, aby bol priaznivejší voči ženám. Existuje v tvojej generácii spisovateliek niečo ako ženské siete podpory? Ste spolu s ostatnými mladými autorkami v kontakte?

Zuska: Vďaka čítačkám po knižniciach a na festivaloch som sa s viacerými z nich mohla stretnúť osobne. Cez edíciu Literárny pluk som sa zoznámila a vymenila si pár inšpiratívnych mailov s Michaelou Rosovou, ktorá momentálne žije v Prahe. V pluku nám obom vyšla knižka. Michaela o sebe tvrdí, že je staromódna, no možno práve preto je jej písanie také hutné, premyslené a elegantné. Podobne ako Kompaníková, je majsterkou obrazov a atmosfér. Píšem si tiež s Ivanou Dobrakovovou, ktorá býva v Turíne. Jej maily sú pre mňa vždy čitateľským zážitkom. Oceňujem jej pozorovania, cynický aj citlivý tón, jej humor a nasadenie. O písaní hovorím často aj s Máriou Modrovich. Mária je vytrvalou a precíznou pisateľkou. Okrem čerstvého debutu Lu&Mira nás určite ešte prekvapí. Poznáme sa z New Yorku a navzájom si držíme palce. Aj keď o politike sa vieme pohádať. Už nejakú dobu sa snažíme spoločne rozbehnúť kurzy písania. Myslíme si, že sa dá naučiť lepšie písať a aj rozmýšľať o písaní.

LK: Pre generácie feministiek pred nami alebo ešte generáciu pred nimi boli dôležité ženy, ktoré s emancipáciou na Slovensku začínali. Timrava, Šoltésová, Gregorová… Akú prepojenosť – ak vôbec nejakú – s týmito autorkami cítiš ty?

Zuska: Timrava je fascinujúca. Z malého prostredia napísala veľké veci. Čo je paradoxné, Zuzka Zguriška žila vo veľkom svete, bola scenáristkou na pražskom Barrandove, no v tvorbe sa vracala k úlomkom z kopaničiarskeho domova – nárečie, ľudové postavičky a rázovitý humor. Som veľmi vďačná Aspektu, že sa venuje príbehom autoriek nielen dokumentárnou prácou, ale aj cez kritickú beletristickú perspektívu. Mám na mysli napríklad Juráňovej Žila som s Hviezdoslavom alebo Misky strieborné, nádoby výborné. Súhlasím ale s kritikou Vladimíra Barboríka pre OS (pozn. magazín Občianska spoločnosť), že Juráňovej hlas je častokrát priveľmi poznačený angažovanosťou. A sme naspäť pri téme „korektného“ feminizmu. Janin feminizmus je odobrený prácou pre Aspekt, no možno práve preto mu chýba kritický odstup a vzdušnosť. Myslím, že Uršula Kovalyk znáša pretlak feministických tém oveľa ľahšie.

LK: Predpokladám, že okrem písania aj veľa čítaš. Aké knihy čítaš teraz?

Zuska: V Štátoch som veľa využívala Amazon konto. Paperbacky stoja pár dolárov a knižka mi prišla priamo pred dvere. Nakúpila som si podľa odporučenia The New Yorker hlavne mladé autorky. Dostala ma Nell Freudenberger s „travellerskými“ poviedkami Lucky Girls a Afroameričanka ZZ Packer s Drinking Coffee Elsewhere. Momentálne čítam staršiu školu: Angelu Carter The Passion of New Eve, čo je akýsi feministický dystopický román, v ktorom autorka vykresľuje New York 60-tych rokov, kde moc preberajú skupiny „rozhnevaných“ žien a čiernych obyvateľov. Vtedy radikálne spoločenské zmeny viseli vo vzduchu. Zároveň, New York funguje ako mega-aktivátor fantázie, to môžem potvrdiť. Carterovej jazyk je bohatý a veľmi zmyselný. Už viem, odkiaľ Jeanette Winterson čerpá poetiku. Okrem toho mi spolubývajúca posunula Mňačkov satirický román Súdruh Münchhausen. Sama seba sa pýtam, prečo slovenská literatúra stratila schopnosť takéhoto celostného pomenovania vecí, takýto veľký záber a chytrý komentár. Určite sa o čosi také pokúsili aj Hvorecký, Kopcsay, Klimáček či Ondřejíček. Ale stále tomu chýba ostrie, nereže to do podstaty.

LK: Možno to má niečo spoločné s otázkou, ktorá sa u nás v poslednom čase riešila opäť o niečo intenzívnejšie – či je fungovanie knižného trhu, a s tým súvisiace podmienky na písanie literatúry, nastavené dobre. Nedávno som videla jednu zaujímavú anketu. Rôzni umelci a umelkyne v nej odpovedali na otázku, či sa dá žiť z umenia. Čo si o tom myslíš ty?

Zuska: Tú anketu by som si rada prečítala. Snáď obsahuje tipy, ako na to. Momentálne si myslím, že to možné nie je. Dobrý text je vzácny a podhodnotený. Preto je toľko ľudí z VŠMU (pozn. Vysoká škola múzických umení) a z Filozofickej fakulty v reklame. Ďalší a ďalšie píšu seriály. Zdá sa mi, že to sú jediné miesta, kde sa za textovanie platí tak, aby sa to dalo brať ako živobytie. Súvisí to aj s témami kultúry a školstva, ale tiež s ohodnotením samotného písania voči vydavateľskej činnosti, predaju a distribúcii. Je to v poriadku, že si autor z koláča ukrojí najmenší kus? Vlastne by som ani nechcela len písať. Určite to nie je môj ideál. Pri písaní „dizertačky“ som si dostatočne užila spoločnosť Wordu a kníh. Viac ma zaujíma žurnalistika a učenie. Uvidím, ako sa mi to podarí skĺbiť v blízkej dobe.

LK: Vznikali aj Buchty švabachom tak, že si k písaniu odbiehala od inej práce a aktivít? Ako sa ti podarilo vytvoriť si priestor na písanie?

Zuska: Forma Buchiet odráža to, že vznikali ako vedľajší produkt písania dizertačnej práce. Kali Bagala (pozn. vydavateľ) ma vyzval, aby som prečítala v rámci jeho Literárneho kina nové texty. Rýchlo som niečo napísala a zrazu som mala kostru pre rozprávanie. Príbehy sa vrstvili, témy otvárali a spájali. Písala som celkom nesystematicky. Niekedy počas víkendového poobedia, inokedy cez týždeň nad ránom, alebo som sa vykašľala na povinnosti a písala som, dokedy sa mi chcelo. Umožnilo mi to aj doktorandské štúdium. Okrem času som tak vlastne prelievala štipendijné peniaze do inej aktivity. Napokon sa moja domovská univerzita v Budapešti knižkou na svojich stránkach pochválila, takže dlh je vyrovnaný. Edičné práce sme robili počas môjho štipendijného pobytu v Štátoch. Mala som odstup a dobré pracovné prostredie. Stále je to tak, ako tvrdila Woolfová: vlastná izba a primeraný príjem. Všetko naokolo môže byť v absolútnom zmätku.

LK: Na čom pracuješ momentálne?

Zuska: Pustila som sa do písania väčšieho textu. Volá sa 57 kilometrov od Taškentu a dej sa odohráva v Budapešti. Názov a pár nápadov sme vymysleli s kamarátom na lavičke v parku na budapeštianskom Margit sziget. Vtedy som ešte netušila, že nielen Jobbik, ale aj väčšinový Fidesz sa začne hlásiť k údajnému stredoázijskému dedičstvu Starých Maďarov. Sci-fi aj fantasy ešte stále dokážu vyjsť do ulíc. Ten názov tak dostal nový rozmer.

Recenzi Buchet švabachom čtěte na femag.cz zde!

***