Telá obrazov súčasnosti

Agentura Lumpen.

Akékoľvek telo dnes zažíva šok. Mýtus o jeho novej podobe.

Pozrime sa preto bližšie na túto kontroverziu z globálneho nadhľadu. Pozrime sa optikou post-masovej komunikácie. Pozrime sa očami novej krásy…

Každý príbeh má svoje pokračovanie, aj tento. Preto je potrebné dovoliť prežívať spomienky, precitnúť v súčasnosti a pozerať sa s nádejou dopredu (najmä nadčasovou a esenciálnou feminínnou silou, ktorá je vo svojej podstate najsilnejšou tvoriacou zložkou sveta, ako to povedala Ursula K. Le Guin: „Utópia sa stala ‘one big yang motorcycle trip’ “ a jediné, čo tomuto svetu skutočne pomôže ísť výrazne ďalej, je „going Yinward“).

A teraz pre bližšie vysvetlenie, ako tomu rozumieť? Ako pri všetkom, aj tu je potrebné snažiť sa vnímať v kontexte, vo vývoji médií, adaptácie humanity, transformácie kultúry, skrátka vývoji spoločnosti…

A síce – v post-koloniálnej dobe nových rozvinutých štátov a ich vizuálnych dominancií a vplyvu na celú spoločnosť je nemožné prehliadnuť jeden zásadný moment.

Moment progresu, pokroku, pokračovania, evolúcie a do veľkej miery širšej kultúrnej transformácie.

Tak, ako započala kultúrna revolúcia v západnom svete v 50. rokoch 20. storočia s dôrazom na individuálny prejav a s útokom na diskrimináciu inakosti, ktorá sa ďalej rozptýlila skrz subkultúry a obohatila svoj jazyk o neuveriteľné pestré kultúrne inšpirácie, až po súčasný obraz spoločnosti, tak sa vyvíjali aj obrazy ľudských tiel na verejnosti.

A ukotvením feministických, queer, postkoloniálnych a vizuálnych štúdii na jednotlivých univerzitách po svete bol tento vývoj potvrdený aj odborne a relevantne.

To, k čomu dochádza v súčasnej vizuálnej komunikácii, nie je o nič menej vzrušujúce ako tomu bolo v „zlatých šesťdesiatych, sedemdesiatych či osemdesiatych,“ a to, čo najviac prehovára k akémukoľvek divákovi, čitateľovi, či skrátka ktorémukoľvek percipientovi, je obyčajné ľudské telo.

Od spomínaných 50. rokov sa rozmohla aj reklama, ktorá práve telo (zväčša ženské) začala využívať na predaj rozličných vecí spotreby (najmä módnych produktov). Naprieč desaťročiami sa táto reklama vyvíjala a v závislosti od stupňa úrovne vyspelosti kultúry menila.

Za jednu z najsilnejších a najsugestívnejších komunikácií z tohto hľadiska možno považovať práve komunikáciu módnych produktov (fashion communication), kde jej výrazový arzenál veľmi jednoznačne stavia na tele ako na základe, ako na modeli, ako na demonštrácii. A práve bližšou analýzou či exkurzom tejto komunikácie je azda najzrozumiteľnejšie nahliadať na ľudské telo súčasnoti či už fyzicky vo verejnom alebo digitálne v internetovom priestore.

Témy, ktoré aktuálne vo fashion komunikácii dominujú, sú možno pre niekeho veľmi prekvapivé – ako feminizmus, inklúzia, rodová neutralita či nejednoznačnosť, nepodstatnosť veku či transgresia, zväčša ako neobmedzenosť a nezávislosť od telesných proporcií a biologického nastavenia a podobne. Dokonca až do takej miery, že sa v posledných mesiacoch a sezónach osvojil slogan: „Ugly is the new Beauty,“ ktorý platí aj v znení: „Old is the new Young.”

Evoluční kultúrni inovátori, kreátori nového obrazu a avantgardisti umenia komunikácie posúvajú celý tento vývoj veľmi rýchlym tempom až do takej miery, že sa na obálkach magazínov, v digitálnych editoriáloch a fashion stories objavujú ľudia s neprimeranými proporciami tela (boychild), radikálnymi úpravami zovňajšku – ‚body modifications‘ (Grace Neutral), kožnými chorobami (Chantelle Winnie), dokonca rôznymi postihnutiami a telesnými defektami (Melanie Gaydos, Aimee Mullins), ktorí konečne vyšli zo svojho „undergroundu“ a stali sa najvýraznejšími tvárami súčasnej komunikácie v módnom priemysle.

Foto: Christopher Macsurak.
Andreja Pejić. Foto: Christopher Macsurak.

Ďalej silnie vlna tzv. Cyberfeminism 2.0 na čele s performerkami a umelkyniami ako Petra Collins, Arvida Byström, Amalia Ulman, Alexandra Marzella či Phoebe Collings-James (teda osobností, ktoré odtabuizovaváju sexistické témy najmä prostredníctvom svojich tiel na svojich profiloch sociálnych médií); do pozornosti sa dostávajú a rastú aj v predaji tzv. zines vo forme DIY kultúry, z ktorých najmedializovanejšie sú práve tie feministické (SALT, Polyester); silnia prejavy tzv. „all-girls collective“ ako The Bunny Collective, Young Feminist Artists či The Coalition Zine; vzrastá význam tzv. fair trade pornografie, za ktorej posunom stoja také osobnosti ako Stoya či Karley Sciortino; vznikajú nové inkluzívnejšie, pro-sociálnejšie a hlavne pro-diverzitnejšie agentúry, produkčné štúdiá, a dokonca modeling dnes už bežne vďaka tzv. „street-castingu a insta-castingu“ (rekrutovaním ľudí z ulice a sociálnych médií) obsadzuje neštandardne vyzerajúce osoby, ktoré vo svojej podstate z konvenčného hľadiska vôbec nespĺňajú normy definovanej krásy (agentúry: Lumpen, Anti Agency, Misfit Agency, MOTHERMGMT); do reklám a tzv. major campaigns sa obsadzujú genderqueer ľudia, v poslednej dobe najmä z transrodovej oblasti ako napríklad Hari Nef, Valentijn de Hingh, Andreja Pejić, Lea T, Jazz Jennings a ďalší; hiphop je popretkávaný súčasnou vlnou gay-rapperskej scény ako Mykki Blanco, Cakes Da Killa, Le1f, Frank Ocean či Brooke Candy, a na festivaloch súčasného umenia excelujú a zažívajú úspech umelci, ktorých rukopis výrazne súvisí s narúšaním konvenčnej krásy či telesných štandardov ako už spomínaný boychild, Korakrit Arunanondchai či Heather Cassils.

A vzhľadom k  tomu, že práve oblasť módy má výraznú schopnosť spôsobiť a urobiť akúkoľvek agendu akceptovanejšou a adoptovanejšou širšou masou, je práve komunikácia, ktorá súvisí s módnym priemyslom a jeho intersekciami, tak zásadná pre súčasný vývoj na poli vizuálnej kultúry.

Zdá sa teda, že sa telá v komunikovanom – najmä digitálnom – obraze v západnej časti sveta oslobodzujú, a vďaka vplyvu sociálnych médií, ktoré sú vlastnené takisto prevažne západnými firmami, dochádza k tomuto vývoju globálne. Nepochybne sa väčšinovo mediálny obraz demokratizuje, liberalizuje a diverzifikuje, no súčasne s tým aj komodifikuje, a teda tržne nominuje. Je to prirodzený tak marketingovo-ekonomický, ako aj spoločenský vývoj.

Otázkou však zostáva, či pod vplyvom súčasných geo-politických a mocenských tendencií tento charakter zmeny vizuálnej kultúry vydrží aj do nasledujúcich dekád.

Každopádne istý progres či evolúcia niečoho takého, ako je kolektívne vedomie či masové správanie, sa už započala, a nastavila cestu a nové rozvoľnené pravidlá. Preto bude vzrušujúce sledovať, kam sa táto situácia posunie – a to nielen pasívne, ale aj aktívne. Totiž vďaka technologickému vývoju má každý z nás už dnes svoj hlas, svoj profil, svoju vizuálnu základňu a istý vplyv, minimálne na svojich „followerov“. Preto už nie je len svojvôlou, ale dokonca do istej miery aj povinnosťou, aby človek vplýval a rozširoval tak viac pozitívnu energiu do širšej spoločnosti ako niečo, čo je nezbytné minimálne pre lepšie spolunažívanie nás všetkých.

***

Podpořeno grantem z Islandu, Lichtenštejnska a Norska v rámci EHP fondů.
www.fondnno.cz a www.eeagrants.cz